ePrivacy and GPDR Cookie Consent management by TermsFeed Privacy Policy and Consent Generator

Stratený poklad

Keď hrad opustili poslední Thökölyovci, rozšíril sa medzi ľuďmi chýr, že si zaručene niekde schovali svoje bohatstvo. Peňazí, zlata i striebra mali dosť – v ich vlastníctve bol aj Oravský hrad, hrad Likava, kaštieľ v Spišskom Štiavniku... 

Kde by mohli byť inde poklady než pod zemou? O tom, že je pod každým hradom úniková chodba, bol presvedčený snáď každý dobrodruh. Nejeden sa vydával za potomka thökölyovskej rodiny, hoci bolo známe, že tento rod vymrel po meči – neostal žiaden mužský potomok. Napriek tomu sa našli ľudia – jedni s tajomnými zrkadielkami, ktoré mali tú moc, že “presvietili” zem a našli tajné chodby, iní mali akési čudné náčrty. Je známe, že v 19. storočí sa našiel pseudopotomok – menovec slávnej rodiny (možno jeho predkovia patrili do služobníctva alebo vojska Thökölyovcov a na pamiatku začali nosiť meno svojich pánov), ktorý kopal v blízkosti hradu, dokonca  narazil na neznámu chodbu, ktorá viedla smerom na sever, ale nič nenašiel. 
Posledný pokus začal v roku 1927. Na predstavenstvo mesta Kežmarku napísal akýsi Štefan Sereghy, v Amerike narodený československý štátny občan, že vlastní náčrt, podľa ktorého je pri zrúcaninách hradu zakopaný veľký poklad. Je ochotný tento poklad vykopať a mestu odovzdať jednu tretinu, keď dostane povolenie na kopanie.

Vedenie mesta bolo síce skeptické, ale v snahe zaplniť pokladnicu povolenie zaslalo. Na to Sereghy neodpovedal, ale išiel k príbuzným  do Užhorodu, kde hovoril jednému novinárovi, že na jar 1928 začne s vykopávkami. O náčrte hovoriť nechcel, vraj je to dlhá história, ktorá siaha do I. svetovej vojny. Podľa jeho výkladov sa musí poklad nachádzať v podzemnej chodbe asi 360 krokov od starej zrúcaniny hradu. Chodba vedie zo zrúcaniny k tej časti hradu, kde je nemocnica. Nie je vo veľkej hĺbke. Nie je ťažké nájsť podzemnú chodbu, lebo v nákresoch je zaznačený východiskový bod zamurovanej bočnej chodby v podzemnej chodbe. Otázka však je – čo predstavuje tú zrúcaninu, keďže kežmarský hrad zrúcaninou nebol. 

V januári 1928 sa ozval mestu zo Szegedu muž menom Obermüller a ponúkal pomoc Sereghymu. Napísal: “Vlastním jedno zrkadlo, s ktorým sa možno pozerať do hĺbky zeme, a preto je dlhé kopanie bezpredmetné.” 

Ešte predtým v októbri 1927 sa ohlásil  Poliak František Tekely s tým, že je potomok  slávnej rodiny a kladie si nárok na časť nájdeného pokladu.

Avšak – práce z neznámych dôvodov nezačali a poklad – ak vôbec nejaký je – sa stále schováva dobre utajený v podzemnej chodbe, do ktorej dodnes nikto nepozná prístup. 
Napokon – načo hľadať poklady pod zemou, keď ich toľké máme na dennom svetle, pred očami, len si to ešte stále nevieme uvedomiť?