Mestské kultúrne stredisko Kežmarok

História

Hlavné námestie č. 46, objekt súčasnej Výstavnej siene BARÓNKA

Dom je pôvodne goticko-renesančný. Pred r. 1669 patril habánom (zrejme jediným na Spiši), v r. 1669 ho daroval hradný pán Štefan Thököly II. svojmu služobníkovi Adamovi Badányimu.  Posledný potomok tejto rodiny barónka Hedviga Mária von Szirmay tu žila až do svojej smrti r. 1973. Rodina Badányi dala budovu prestavať v 2. pol. 18. storočia v slohu neskorého baroka na dom palácového typu. Na fasáde je výzdoba v slohu Ľudovíta XVI. Na balkóne sú iniciály MB (Mathias Badányi – žil v r. 1825 – 1899). V rodine Badányi bola častým hosťom mladá barónka Babetta von Wieland z blízkej dediny Farkašovce (dnes Vlková), do ktorej sa zamiloval v r. 1818 – 1824 profesor a rektor kežmarského lýcea Ján Chalupka (1791 – 1871), neskôr slovenský spisovateľ a dramatik. Táto nešťastná láska vošla aj do literatúry. Po dlhotrvajúcej generálnej oprave budovy v réžii mesta bola v r. 1993 na poschodí sprístupnená mestská galéria. Od r. 1996 je v budove Kežmarská informačná agentúra (KIA).

 

BARÓNKA SKUTOČNE ŽILA

Dom na Hlavnom námestí č. 46 nazývajú Kežmarčania “Barónkou”. V skutočnosti tam barónka naozaj žila. Starí Kežmarčania sa ešte pamätajú na Hedvigu Máriu Szirmay (17. január 1895 Nyiregyháza –  8. február 1973 Kežmarok), vyobliekanú staršiu dámu, snáď trochu viac namaľovanú a napudrovanú, s čiapkou, na ktorej bola veľká brošňa. Dôstojne sa pohybovala po uliciach mesta, mala široké znalosti hlavne z oblasti výtvarného umenia a histórie, ovládala jazyky (nemecký, maďarský, francúzsky, slovenský, možno aj iné) a návštevu nevpustila iný deň ako utorok o 11. hodine (prijímací deň). Jej byt bol obrazom života šľachtickej spoločnosti – izby zapĺňali krásne nábytky, obrazy i bohatá knižnica.

Rodina Badányi bola spojená s poprednými šľachtickými spišskými rodinami Görgey, Mariássy, Doleviczény atď. Rozvetvila sa do Slovenskej Vsi, Podhorian i Holumnice. Rodina Badányi bývala v Kežmarku od r. 1669 – dom v meste jej daroval hradný pán Štefan Thököly II. Neskôr tejto rodine patril aj dom č. 48 - oba domy boli a aj znova sú vzájomne prepojené. V tomto dome sa v 19. storočí stretávala spišská inteligencia – tu sa spoznal rektor lýcea Ján Chalupka, neskôr zakladateľ slovenskej drámy, s barónkou Babettou von Wieland, svojou životnou, ale nerealizovanou láskou. Na balkóne sa dodnes zachovali iniciály MB – Mathias Badányi (starý otec barónky).

O barónkinom živote nevieme veľa – bolo o nej známe, že hodne cestovala po Európe (keďže nemala veľa peňazí, zrejme jej niekto platil cesty), mala okruh svojich ľudí – tiež z tzv. vyššej spoločnosti, ale aj starých Spišiakov, ktorí ovládali cudzie jazyky. Priatelila sa aj s barónkou Czóbelovou zo Strážok i potomkami rodu Bornemisza. Mnohí si mysleli, že kežmarská barónka viedla život slobodnej ženy, pretože ju nikdy nevideli so žiadnym mužom. Tu začína tajomstvo jej života. Za manžela si vzala (?) baróna Stipsitha od Prešova. Podľa jednej verzie zrušila s ním sobáš údajne preto, že nemal automobil, čo je však málo pravdepodobné. Podľa druhej verzie ho opustila hodinu po svadobnom akte údajne preto, že jej celoživotnou láskou bol Ernest Bethlenfalvy, statkár z Huncoviec, prírodovedec a milovník Vysokých Tatier. Nevedno, čo je pravda, ale faktom je, že barónku uložili na večný odpočinok práve do rodinnej hrobky Goldberger – Bethlenfalvy a v jej pozostalosti sa našla fotka tohoto pána s vylisovanými listami.

Najťažšie obdobie prežívala barónka po II. svetovej vojne – bola šľachtického rodu, nie Slovenka, musela chodiť na tzv. nútené a podradné práce, čo neznášala ľahko, lebo nikdy nepracovala – no napodiv jej dom a majetok nikdy neznárodnili. Boli snahy jej dom premeniť na múzeum nábytku, ale s týmto návrhom riaditeľky miestneho múzea kežmarský národný výbor nesúhlasil. Keď barónke chýbali peniaze, predala niečo zo svojho majetku – nie však rodového.

Barónku našli mŕtvu najmenej týždeň po jej skone. Zomrela na neliečený zápal pľúc. Smutné je to, že po jej smrti “dostali nohy” viaceré cennosti, napr. veľké ozdobné závesné strieborné taniere, šperky (nenašiel sa ani jeden kus), časti menších nábytkov, korešpondencia (bolo známe, že barónka si písala s mnohými – v podstate všetko zmizlo), ba dokonca aj veľmi cenná numizmatická zbierka, na čo upozornili pracovníkov múzea bývalí obyvatelia Kežmarku, žijúci v Nemecku (napr. Peter Wagner). Kto sa týmito  vecami obohatil, nie je známe. Vie sa len to, že ako prví sa dostali do bytu  pracovníci okresného a mestského úradu, ktorí tu dokonca robili súpisy predmetov. Pracovníci múzea, ktorí mali čo k ohodnocovaniu predmetov povedať, boli zavolaní po všetkom... Ale predsa niečo získali. Keďže barónka nemala dedičov, viaceré nábytky a bytové doplnky s časťou knižnice získalo práve múzeum. Veci sú vystavené  v Expozícii meštianskej bytovej kultúry v dome na Hlavnom námestí č.55.

Kto poznal pani barónku, nech si pripomenie spomienkou 120. výročie jej narodenia. Zaslúži si to.

Nora Baráthová

 

Fotogaléria

Pre lepšie prispôsobenie obsahu pre Vás, bezpečnosti, meraniu štatistík návštevnosti a lepšej spätnej väzbe tento web používa cookies. Klikaním a navigovaním po stránke súhlasíte s tým, že zbierame o Vás anonymné informácie cez cookies. Viac informácií o používaní cookies na našej stránke nájdete tu.